Ide sa do Jordánska

Už bolo načase, aby sme znova mohli začať cestovať. Svet sa pomaly spamätáva zo zázaku cestovania a mnohé krajiny rušia reštrikcie na vstup do krajiny. Už nie je dôležité, či je človek očkovaný alebo nie. Takže, hurá, poďme na cesty! Presnejšie do Jordánska, pre ktoré som si pripravila zoznam jedál, ktoré chcem vyskúšať a hlavne chcem navštíviť úžasnú Petru.

Lietať sa síce už mohlo, ale dostať sa na letisko bol celkom problém. V poslednej dobe začali byť v Londýne populárne štrajky. Dostať sa v sobotu na letisko bolo skoro nemožné. Metro a vlaky nechodili, Uber šoféri boli vyberaví a moc sa im na letisko nechcelo ísť. Po treťom zrušení jazdy som to vzdala a skusila inú aplikáciu – Bolt. Nedávala som tomu veľké šance, keďže presne tí istí ľudia sú registrovaní v oboch spoločnostiach. Na moje veľké prekvapenie moja požiadavka bola rýchlo akceptovaná a do 5 minút došlo pre mňa autíčko.

Po pomerne rýchlej a pohodlnej ceste autíčkom sme došli na Heathrow Terminál 5. Zamestanec British Airways ma privítal s úsmevom a spýtal sa, kam letím. Pozdravila som ho s úsmevom aj ja a odpovedala, že do Jordánska. V rade na odovzdanie batožiny sa našťastie dlho nečakalo a čoskoro som bola na rade. Podala som pánovi za prepažkou môj pas, položila kufor na váhu a čakala. Pán energeticky ťukal do klávesnice, potom sa pozrel na mňa a znova ťukal ako ďateľ do tej klávesnice. Znova sa na mňa pozrel a už som začala šípiť, že asi niečo nebude v poriadku. Pán sa znova na mňa neveriacky pozrel a spýtal sa ma:

“Viete, že ste zmeškali lietadlo?”

Moment, čo!? Pozrela som sa na hodinky a tie ukazovali, že mam 2 hodiny do odletu. Pre istotu som skontrolovala dátum. Už sa mi v minulosti stalo, že som si omylom kúpila letenku na zlý deň. Tentokrát všetko sedelo – deň bol správny, aj času do odletu bolo dosť. Tak som sa spýtala, že aký let som to zmeškala. Pán znova niečo zúrivo naťukal do klávesnice a zahlasil: “Let do Paríža. Odlet bol v utorok.” Na čo som mu odpovedala:

“No, áno, v utorok som naozaj letela do Paríža, ale dnes je sobota a ja letím do Jordánska.”

Pán napokon vzdal boj s počítačom a obrátil sa na kolegyňu vedľa. Následne tam obaja spolu maturovali nad tým ich systémom. Po chvíli sa tá kolegyňa víťazoslávne usmiala a vyhlásila, že našla správny let. Ešte skontrolovala, či mám všetky doklady a víza, a napokon mi podala letenku. Predpokladám, že British Airways nemalo dostatok času zaškoliť nových ľudí.

Podmienky na vstup do krajiny a informácie o vízovej povinnosti pre Jordánsko su na stránke Ministerstva Zahraničných Vecí.

Let z Londýna do Ammanu trval asi 5,5 hodiny a za celý čas sme dostali malú 200 ml flaštičku vody. Ponaučenie: Vždy treba so sebou nosiť prázdnu cestovnú fľašu. Na každom letisku by malo byť miesto, kde sa dá načapovať voda do fliaš.

Podľa nášho pilota, fúkal nám dobrý zadný vietor a pristáli sme asi o 30 minút skôr. Rýchlo na colnú kontrolu a šup na hotel. To bolo moje prianie, realita však bola iná. Pred odchodom do Jordánska som sa dočítala, že je lepšie si vybaviť víza dopredu. Stáva sa, že ak pristane viac lietadiel, sú dlhé rady na vydanie víz priamo na letisku. Preto som si dopredu dohodla termín na ambasáde Jordánskeho kráľovstva a dostala víza pred odletom.

Dnes sa mi však smola lepila na päty jedna radosť. Pán za prepažkou (väčšinou sú to colníci v uniformách, no v tomto prípade to bol človek v rifliach a svetri) sa ma popýtal kadejaké otázky a dôsledne študoval môj pas. Keď našiel tú správnu pečiatku, pozeral na ňu ako keby niečo také prvýkrát videl. Následne sa spýtal, že odkiaľ ju mám. Keď som odpovedala, že z ambásady v Londýne, tak sa spýtal, čo som robila v Londýne. Dáko mu to nešlo do hlavy, že mám slovenský pas, žijem v Londýne a mám pečiatku z ich Londýnskej ambasady. Preto to asi išiel prediskutovať so svojim nadriadeným. A tak som si tam stála a sledovala ostatých ľudí, ktorí nemali žiadne problémy s kontrolou.

Po pár minútach sa ten miestny pán kontrolór vrátil a kázal mi, aby som ho nasledovala. Čo iné mi ostávalo, iba ísť pekne za ním. Priviedol ma ku skupinke asi 6 ďalších zamestnancov, kde im dačo rozprával v lokálnej reči a ukazoval môj pas. Jednému jeho kolegovi (predpokladám, že to bol jeho nadriadený) ma asi
prišlo ľúto, že som tam smutne postávala, tak mu vytrhol môj pas z ruky, podal mi ho nazad a povedal, že môžem ísť. 

Vítam sa v Jordánskom hášimovskom kráľovstve!