Abú Zabí mi znie divne. Hoci je to normovaný slovenský názov, ja budem hlavné mesto Spojených arabských emirátov nazývať Abú Dhabí. Súčasťou môjho bláznivého výletu do Indonézie bola návšteva aj tohto mesta. Po prílete do Abú Dhabí som sa rozhodla navštíviť ako prvú mešitu Sheikh Zayed Grand Mosque.
Myslela som si, že mám kopec času a stihnem toho navštíviť oveľa viac. Omyl, dievča, omyl. Na letisku som si odložila príručný kufrík v úschovni a kúpila si lístok na autobus číslo A10. Plná energie som vyšla z letiska a očakávala som, že autobusové zastávky budú označené.
Kdeže. Je to tu ako na divokom západe. Nič nie je označené, a turistom neostáva nič iné len sa pýtať. Ak sa spýtajú správnej osoby, dostanú správnu odpoveď. Ja som to šťastie nemala, a osoba, ktorej som sa spýtala, ukázala rukou do neurčita.
Podľa Google Maps autobus číslo A10 odišiel asi pred 10 minútami a ďalší by mal prísť o 45 minút. Predpokladám, že autobusy tu málokto používa. Mala som dostatok času zistiť, kde by tak mohla byť tá zastávka.
Čoskoro došiel dáky autobus, ale vysvitlo, že to bol autobus pre zamestnancov Etihad. Vyskúšala som svoje šťastie ešte raz a spýtala sa jedného zamestnanca Etihadu. Konečne som dostala odpoveď aj s presnou lokalitou. Neoznačená zastávka pre všetky autobusy je úplne na konci letiska na pravej strane.
Medzitým sa začali zhromažďovať ďalší turisti a tak som bola za múdru, keďže som už vedela, kde čakať. Keď došiel autobus A1, všetci sa tam nahrnuli a spýtali sa, či ide k mešite. Asi pozabudli, že desiatku tvoria dve číslovky 1 a 0. Žeby z únavy a jetlagu (pásmová choroba, často býva po dlhých letoch cez viaceré časové pásma) videli za 1 aj 0?
Vodič autobusu odpovedal nie a tak smutne vyšli z autobusu a čakali. Kdesi, čosi, konečne došiel aj náš autobus. Medzitým sa ešte niekoľkokrát autobus A1 snažil zmiasť čakajúcich, zakaždým úspešne. Autobus A10 došiel presne o 13:40.
Cesta k mešite trvala asi 20 minút. Medzitým sa rozpršalo ako z krhle. Cestou som videla aj niekoľko veľkých mlák po búrke z predchádzajúceho dňa. Vraj deň predtým mali obrovskú búrku, mnoho letov bolo zrušených a mnohé museli zmeniť letisko na pristátie.
Hneď prvá zastávka bola mešita. Vstupovalo sa cez prenádhernú bránu. Chvíľu som sa motala a fotila si ju z každého uhla. Chcela som si všetko poriadne zdokumentovať. Ktovie, či sa sem ešte vrátim.
Vstup do mešity je cez takú sklenenú kupolu. Pripomínalo mi to Paríž, kde sa do Louvre vstupuje cez sklenený ihlan. Ako pri všetkých svetových turistických atrakciách, aj tu čakali predajcovia. Nie však s magnetkami, ale tradičným oblečením a šatkami. Lákali turistov, aby si kúpili dáky odev. Predsa len je to krajší zážitok navštíviť mešitu v miestnom oblečení a spraviť si zaujímavé fotky pre sociálne siete.
Ja som úspešne odolala. Moja výhovorka bola, že sa mi to nezmestí do kufra. Síce som v ňom mala miesto, ale šetrila som si ho na kávu.
Po vstupe do sklenenej budovy sa ide do podzemia, kde sa nachádza nákupné centrum. Jeden koniec slúži na vstup do mešity. Tam sa ale lístky zohnať nedajú. Na to treba ísť na druhý koniec nákupného centra. Odporúčam si rezervovať lístky dopredu na internete. Sú zadarmo a dajú sa rezervovať na tejto oficiálnej stránke.
Našla som tam asi 10 lístkomatov, ale všetky boli obsadené a okrem toho tam bola dlhá rada turistov. Zamestnanci mi odporučili navštíviť horeuvedenú stránku na internete a rezervovať si lístok tam. Vraj je to oveľa rýchlejšie. Mali pravdu, po pár klikoch som mala lístok a mohla sa začať moja tour de čakania v radoch.
Po ceste z jednej strany nákupného centra na druhé som sa zastavila na rýchly obed a arabskú kávu v Le Noir Cafe & Kitchen. Káva bola neskutočné sklamanie. Bola to taká bledohnedá škoricovo-kardamonová voda. Neviem prečo, ale čakala som niečo ako tureckú kávu. Mali pekné servírovanie.
Posilnená škoricou a kardamonom som sa vybrala hľadať vstup do mešity. Všetko je viditeľne označené po celom nákupnom centre. Ak nie, tak stačí len nasledovať húfy turistov.
Sledujúc označenie smerujúce k mešite šejka Zayeda (Sheikh Zayed Grand Mosque) som sa dostala ku skupine ľudí čakajúcich na kontrolu lístkov. Zamestnanec len rýchlo hodil očkom a pustil nás ďalej. Darmo som sa radovala. Tým som sa ocitla v obrovskom rade, ktorý sa hýbal slepačím krokom. Trvalo 30 minút, kým som došla na jeho koniec. A samozrejme tesne predo mnou prestali púšťať.
Kým som čakala na pustenie ďalej, prihovoril sa mi pracovník mešity. Spýtal sa ma klasické otázky, odkiaľ som, a čo plánujem vidieť. Keď som povedala, že zo Slovenska, tak som len videla, ako mu očká zasvietili. Priznal sa, že má kamaráta Mareka, ktorý je tiež zo Slovenska. Pochválil sa, že vie pár slov. Nedalo mi to a povzbudila som ho, nech sa pochváli. A tak spustil jednu nadávku za druhou. Evidentne mal z toho obrovskú radosť. A to som si myslela, že moslimovia by nemali hrešiť.
Keď už bol teda tak jazykovo zdatný, spýtala som sa, čo by mi ešte odporučil navštíviť. Asi som mu bola sympatická, lebo mi daroval balíček kešu orechov. Aspoň mi spríjemnil čakanie v tomto nekonečnom rade. Napokon po 30 minútach som tento dlhý rad vystála a mohla sa posunúť ďalej.
Prešla som do miestnosti s vystavenou maketou mešity. Okrem toho tam boli krásne výzdoby na stenách. Myslela som si, že ďalej už bude vstup do mešity. Kdeže! Čakalo na mňa státie v ďalšom rade! Tentokrát to bol rad na skenery a nasnímanie QR kódu z lístku. Z bezpečnostných dôvodov musel každý návštevník nimi prejsť.
K mešite viedli pohyblivé chodníky. Okrem toho tam premávajú aj malé golfové vozíky, ktoré vozia starších ľudí. Po stenách boli fotografie rôznych svetových lídrov, ktorí túto mešitu navštívili.
Posledná časť boli eskalátory opäť na zemský povrch. Čakanie skoro hodinu v tých niekoľkých radoch naozaj stálo za to. Táto mešita je naozaj grandiózna, presne ako má aj v názve. Vraj je to jedna z najväčších mešít na svete. Podľa wikipédie je ôsma. Ale to sa môže kedykoľvek zmeniť.
V strede je nádvorie s nádhernými farebnými vzormi s tulipánmi. Je to obľúbené miesto pre fotky na Instagram a iné sociálne média. Samozrejme, že aj ja som sa musela odfotiť.
Následne som prešla pomedzi stĺporadie, ktoré je tiež ako stvorené pre fotografie. Tak, ako v každej mešite, aj tu boli oddelené miestnosti na modlenie. Miestnosť pre ženy bola menšia, ale stále grandiózna. Boli v nej tri obrovské chandelier v tvare tulipánu. Vraj slovo Allah v arabčine vyzerá ako tulipán, preto sú všade tulipány.
Do mužskej časti sme vôbec nemali vstup, iba sme sa spred dverí pozreli ako to tam vyzerá. Niektorí turisti sú neskutočne neohľaduplní. Tlačia a strkajú sa do každej medzery. Vôbec neberú na ohľad, že tam stojím a fotím si niečo.
Z mešity chodí na letisku buď autobus A10 alebo aj kyvadlová doprava. Ja som sa pešo prešla k Wahat AI Karama, odkiaľ bol nádherný výhľad na mešitu. Okrem mňa tam bolo ešte zopár ľudí, ktorí čakali na správny moment, keď zapadne slnko.
Všetci sme boli odmenení náhlou dažďovou sprchou, čo ma moc nepotešilo. Bola som ako zmoknuté kura. Znova som nasadla na autobus A10 a odviezla sa na letisko. Vyzdvihla som si kufor a šup ho do letiskového salónika na sprchu.
V areáli mešity šejka Zayeda sa dá kľudne stráviť aj celý deň. Mne už na konci veľa energie nezostávalo. Šetrila som si ju na nadchádzajúci let so SriLankan Airlines do Kolomba.